Odpustenie je téma, ktorá je pre medziľudské vzťahy maximálne nevyhnutná. A teraz v čase pandémie vírusu, pandémie strachu, pandémie davovej psychózy, pandémie likvidovania medziľudských vzťahov, či v čase pandémie úplného ignorantstva, ale aj v čase slávenia Veľkej Noci, môže byť téma odpustenie o to dôležitejšia, pre ďalšie fungovanie našich vzťahov.
Keď si človek uvedomí nevyhnutnosť odpustenia, musí si uvedomiť ďalší fakt. Odpustiť osobe, ktorá nám ublížila, neznamená automaticky zabudnúť. Mnoho ľudí mylne považuje odpustenie a zabudnutie za to isté. To vedie potom k sťaženiu psychického stavu a človek sa dostáva do konfliktu sám so sebou. Cíti sa pokrytcom za to, že sa snaží odpustiť, ale nedokáže sa zbaviť negatívneho pocitu neodpustenia. Takýto zmätok v duši pretrváva u mnohých, či už bohatých alebo chudobných, u starých alebo mladých, u veriacich alebo neveriacich.
O čo vlastne ide? Treba si uvedomiť rozdiel medzi odpustením ako činom a odpustením ako citom. Akt odpustenia znamená voľbu, rozhodnutie založené na našom rozume. Môže to byť akt ťažký, chladný. Nemusí ho sprevádzať vrúcnosť a pozitívne city, ale musí byť nefalšovaný. Kresťania vedia z Biblie , že Ježiš v mukách na kríži odpúšťal svojim katom. Ťažko si predstaviť, žeby v ňom práve vtedy boli nejaké vrúcne pozitívne city. Cit odpustenia sa môže dostaviť až po dlhšom čase. Čím skôr si uvedomíme, že proces odpustenia môže trvať nejakú dobu, tým skôr môže začať potom proces zabúdania. Našim citom potrebujeme rozumieť. Nemáme vždy kontrolu nad tým ako cítime, ale môžeme kontrolovať to ako narábame so svojimi citmi a nedovoliť naši citom aby nás ovládali. Keď sa potom dotkneme rany, ktorá už nebolí, vtedy vieme, že sme odpustili úplne.
Ak človek odpustí tej osobe, ktorá mu ublížila,, často v ňom ešte dlho zotrváva pocit odporu. Je to prirodzené, od toho sme ľudia a nie roboty. Zlé je keď sa k nej odporne správa. Hriech nespočíva v našom cítení, ale v našom konaní.. Zbaviť sa negatívnych citov vyžaduje čas a námahu. To ako dlho to komu potrvá, závisí od jeho osobnosti a to ako veľmi mu bolo ublížené. Keď si ale človek uvedomí že city odpustenia nemusia sprevádzať každý akt odpustenia, zbaví sa mnohých vnútorných konfliktov. Ale tak ako my niekedy potrebujeme čas na zabudnutie, musíme pamätať na to, že ho môžu potrebovať aj tí, ktorým sme ublížili my.
Na niektoré ublíženia možno nikdy nezabudneme. Rany sa zahoja, ale jazvy ostanú. Ale aj tieto jazvy môžu byť znamením, že dokážeme odpustiť. Ublíženie a následné odpustenie vie byť tiež základom upevnenia vzťahu. Bohužiaľ, niektoré vzťahy to ale navždy poznačí.
Iný dôležitý fakt je tiež, že zabudnúť neznamená odpustiť. Človek sa často zabudnutím snaží vyliečiť svoje rany. No zabudnutie bez odpustenia v nás negatívne emócie síce utlmí, ale aj udrží. Aj keď na ne zabudneme, oni v nás zostávajú, čo škodí našej psychike a neskôr sa v nejakej forme prejavia. Tak isto neodpustenie ako zotrvávanie v krivde je udržiavanie našej psychiky v cudzích rukách. Pôsobí ako stresor, čiže faktor spôsobujúci stres. A to ako stres škodí zdraviu som už písal v iných blogoch, v súvislosti s covidom. Treba preto dávať pozor na radu :,,Zabudni na to“. Treba si uvedomiť, že odpustenie neznamená zbavovanie zodpovednosti druhých za svoje skutky. Odpustenie je o pokoji. O pokoji pre nás. A keď sme dosť empatickí, tak aj o pokoji pre človeka, čo nám ublížil. Bez odpustenia pokoj nenájdeme. Tak isto musí človek vedieť odpustiť aj sám sebe čo vie byť niekedy ťažšie ako odpustiť iným. Ale o tom inokedy…