Deti – zabudnuté obete koronaterorizmu

13. januára 2021, lukas77s, Nezaradené

Nedávno som na alternatívnej scéne počúval rozhovor s jednou psychologičkou, ktorá okrem iného rozprávala aj o negatívnom vplyve tohto covid bláznovstva na naše deti. Keďže sa takéto nepohodlné správy do mainstreamu zrejme nedostanú, podelím sa aspoň takto o svoje dojmy. Nazval som to zabudnuté obete, lebo sa nikde o tomto nehovorí a všade počuť iba o stovkách mŕtvych a nakazených a očkovaní.

Toto psychologické štvanie ľudí má vplyv takmer na každého. Zakázané návštevy v DSS a nechávanie starčekov zomierať samých bez prítomnosti rodiny, je podľa mňa zločin proti ľudskosti. Dôchodcovia, ktorí majú to šťastie, že žijú samostatne sú vystavení vlnám agresívneho psychického nátlaku, kedy musia každý deň počúvať ako patria medzi ohrozené skupiny a ako im treba chrániť životy. Tak isto bežný človek, ktorý má strach z covidu. Z televíznej obrazovky ani z internetu ho nikto nepovzbudí, nemotivuje ho do posilňovania imunity, nepovie mu o dôležitosti užívania vitamínov hlavne C a D, ale zato mu stokrát za deň povedia, že môže zomrieť keď chytí covid. Bežný pracujúci človek zas žije v strachu či nepríde o svoje živobytie. A na deťoch sa účinky tejto psychologickej devastácie ukážu až o nejakú dobu.

Nie som medik ani lekár, tak nechcem robiť závery, ale ak má o tom niekto poznatok, mohol by mi to hodiť do komentáru. Vedecké kapacity tvrdia, že nosenie rúška nijakým spôsobom nepoškodzuje zdravie, veď aj doktori to stále nosia. Mne ide z neho hlava vybuchnúť, ale vraj nepoškodzuje. Tak im musím veriť. Čo ale také nosenie rúška maličkými deťmi? Deťmi, ktorých telo je vo vývine? Budú sa im správne vyvíjať pľúcka, keď musia nosiť rúško na tvári niekoľko hodín denne? Pričom taká kapacita ako pani Romana Tabak v tom nevydržala ani minútu? Budem rád za odpoveď, aj s nejakými zdrojmi.

Deti majú svoje tri sociálne piliere, ktoré formujú ich osobnosť. Škola, rodina a rovesníci. Školu sme mnohým zobrali a aj tým, ktorým škola ostala, potrebujú nosiť rúška, čo znamená že deti nevidia celú tvár iných ľudí a brzdí to ich emočný vývoj. Necítia žiadnu inú autoritu ako rodičov a ak rodič zlyhá vo výchove, je to pre tie deti katastrofa. Rovesníkov sme im zobrali. Deti nie sú v kolektíve a tak zas o bod menej, ktorý formuje ich osobnosť. Ich správanie sa, ich vyjadrovanie sa, emočné formovanie a pod. Ostáva im rodina. Keď si predstavím súčasnú rozvodovosť, keď si predstavím koľko vidím nefungujúcich rodín a keď vidím ako sa ľudia správajú pod vplyvom stresu, tak sa naozaj bojím o to ako detičky prežívajú tento stav a len si domýšľam ako veľkú ranu schytali do svojej výchovy.

Ak problémy, ktoré dieťa prežíva, sú v jeho mentálnych hraniciach, tak ho to posúva dopredu. Napríklad ak si nevie nájsť hračku a zistí, že si preto musí najprv upratať izbu. Ak tieto problémy presahujú jeho mentálne schopnosti, dochádza k psychickým poruchám. Za čo sa určite dá považovať nosenie rúška celý deň v škole, izolácia od kolektívu ak školu nemajú, či nebodaj konflikty v rodine. Už aj najmenšie deti, cítia emočne a aj keď nerozumejú čo sa okolo nich deje, tak cítia nepohodu, napríklad pri hádke rodičov. A to má negatívny vplyv na ich vývin.
Tak isto ako pri menších deťoch, aj pri tých väčších je absencia sociálneho kontaktu veľký problém. Aj pri starších deťoch, kedy sa im začínajú búriť hormóny je treba aby boli v kolektíve a získavali vedomosti toho čo si môžu dovoliť k opačnému pohlaviu a čo nie. Komunikácia sa presúva do virtuálneho priestoru, odpadá neverbálna komunikácia, emócie nahradzujú smajlíky, tón hlasu neexistuje a ľahko dochádza k hádkam či nedorozumeniam. Deti strácajú schopnosť komunikovať. Namiesto toho aby boli v kolektíve, sedia za počítačmi a surfujú po internete, kde si môžu prečítať milióny vulgárnych nenávistných komentárov, kde sa ľudia vzájomne urážajú pre iný názor a prajú si smrť na covid. A deti vidiac tento vzor správania sa u mnohých, si ho ľahko osvoja.

Túto tému vnímam citlivo, lebo som okúsil na vlastnej koži čo narobí s človekom psychická nepohoda v detstve a len preto, že som sa začal trochu vzdelávať v tejto psycho-oblasti, som pochopil ako sa veci majú. Ako sa to ťahá s človekom ako kliatba ešte dlhé roky. Ako na mnohých dospelých ľuďoch vidno stopy ich výchovy a prostredia v akom vyrástli. Deti vie negatívne ovplyvniť aj jednorázová udalosť v ich živote a toto už trvá takmer rok. Už takmer rok deti nasávajú toto zlo, čo sa deje okolo nás, do svojich nevinných dušičiek ako špongia. My ešte nevieme na aký problém si dnes zarábame. My ešte nevieme či tu o 20 rokov nebudeme mať generáciu kriminálnikov, psychiatrických pacientov, či psychicky labilných ľudí. A potom jedného krásneho večera budeme pozerať večerné spravodajstvo a budeme vidieť reportáž o človeku, ktorý zavraždil manželku kvôli hádke. Povieme si ,,psychopat“. Ale nie. To nebol psychopat. Nič sa nedeje len tak bez príčiny. To len my sme mu zničili detstvo. Bojím sa, že s ekonomickou katastrofou, ktorá nás čaká, tu budeme mať aj tú morálnu. A keď si predstavím kde je morálka dnes, naozaj sa bojím v akej spoločnosti budeme žiť v budúcnosti. Ale hlavne, že sme sa nenakazili covidom!